KLIATBA RÝCHLYCH ŠÍPOV

Jemnocit pre Ládví a dokonalá prezentácia tohoto jemnocitu su základnou definíciou výstavy. V ich kombinácii je ale rozpor, za ktorý síce nikto nemôže, ale ktorý sa nedá odmyslieť: vystavená skromnosť prestáva byť skromnosťou, dokumentovaná nenápadnosť už nie je nenápadná. Tento rozpor sa vyskytuje v súčasnom českom umení extrémne často (zďaleka nie je len problémom Ládví a vydalo by na rozsiahlu analýzu). Napnutie verejnej šnúry na bielize�? stráca kúzlo nezištnej služby v okamihu, keď ho vidíme perfektne zdokumentované a vystavené. Nakoľko vystavené znamená vystavené obdivu, ponechám na zváženie každého.

Školácky podané : Obsah (skromnosť) odporuje forme (exhibícii). Tento rozpor autori nemôžu nevidieť. To, že ho prijímajú, sa dá vysvetliť aspo�? dvojako:

1) prijíma sa ako nutné malé zlo. Dá sa totiž šmahom nadniesť, že bez vystavenia by nikto o činoch Ládví nevedel, atď. Je ale na dobrej vôli diváka, či nad ním privrie oči ako nad zanedbateľnou chybičkou (v mene dobrej veci...)

2) je prejavom zmyslu autorov pre rafinovanú iróniu. Spätne prezentovať tento rozpor ako od začiatku zamýšľanú iróniu mne však pripadá nevierohodné, pretože nebolo voľby, nešlo ho tam nemať. Je problém uveriť, že niečo je zámer, keď vieme, že inak to nešlo.p>

Odvažujem sa odhadovať, že samotný protiklad exhibície a skromnosti nie je témou Ládví. Školácky a absurdne povedané: rozpor medzi obsahom a formou nie je súčasťou obsahu. Autori sú známi svojím komunitným zmýšľaním a jemnosťou k okoliu. Bývajú cennou oporou kolektívnych výstav, pretože nemyslia len na seba. Svoje projekty myslia vážne a to ich ctí. Sú o veciach, nie nad nimi. Z toho prameniaca autenticita je ich veľkou devízou, ktorá možno naozaj rozpor vyvažuje.

Môžeme mať dobrú vôľu vyvažovať, ale nie ignorovať. Ten rozpor tam stále je. Ak sa s ním nechcem zmieriť, dochádzam k extrémnemu záveru, že Ládví (a nielen ono, ako som uz naznačila vyššie) by bolo vierohodnejšie, keby nevystavovalo, ale len čakalo na moment, keď ho začne niekto dokumentovať sám a potajme. Znie to odo m�?a bohužiaľ sarkasticky, ale na to dokázať, že to tak nemyslím, zase ja nemám vierohodné prostriedky.

Sú dobré skutky umenie? Sú dobré skutky vystavené v galérii umenie? Dobrá vôľa a jemnocit sú určite záslužné, ale uznať ich je jediné, čo ja dokážem s nimi urobiť. Nechcem chodiť do galérií uznávať. Nechcem sa dojímať pod tlakom toho„že by som mala“, (ani neúmyselným). Od výstav nechcem osvetu, chcem viac. Chcem mystériá, stačia malé.

Poslaním výstavy mohla byť snaha o rozšírenie ponímania umenia. Na to je už ale neskoro: vieme, že sociálne angažované umenie existuje a že lokálna ľudská služba dokáže zahanbovať v umení tak bežnú sebastrednosť.

Taktiež vieme, že i kusá dokumentácia prenesená do galerijného kontextu sa stáva umením....atď.

Ládví vykonali mnoho dobrého, na ľudské sily možno až primnoho. Tu si neodpustím malú anekdotu : pýtala som sa jedného z autorov na akciu Symbolické odsedenie trestu za kubánskeho disidenta (na Václavskom námestí) :

-Ako dlho ste sedeli ?

-Asi hodinu.

To nie je moc dlho.

-To bolo symbolické, chápeš.

Zazvonil telefón a rozhovor sme ukončili.

Teraz porovnám neporovnateľné: Pred rokom v tej istej galérii vystavil Ondřej Brody spolu s Jitkou Mikulicovou a Kristoferem Paetau dokumentáciu projektu s deťmi. Projekt spočíval proste v tom, že deti trávili čas na AVU, súc dokumentované.

Tomuto predchádzali ďalšie projekty s deťmi: deti kladú novinárske otázky dospelým, deti sa modlia v mníšskych rúchach, deti trestajú Busha za vojnové podpaľačstvo, deti inštalujú výstavu.

Mohlo by sa to javiť ako ďalšie počiny motivované záujmom o blížneho (možno menej presvedčivé, pretože do nich menej investoval). Omyl.

Prístupy Ondřeja Brodyho a Ládví sú nezmieriteľne iné.

Deti Ondřeja nezaujímajú. Nie viac než ako materiál.

On ich manipuluje do hier, ktorých posolstvo ale nie je určené im. Prisáva sa ku nim ako upír, ukazuje na nich dospelým, že sú pochybní a smiešni.

Ďalší rozdiel je v egu. Ondřej je štvancom vlastnej ctižiadosti a vôbec sa tým netají (naopak). Je natvrdlo priamočiary, je barbar a cynik, nie je vkusný. Chce moju pozornosť (za každú cenu), ale nechce moje dojatie.

Spravodlivosti niet :

Ládví maju zásluhy, ale Ondřeja mám radšej.

25. 1. 2007

Sláva Sobotovičová